Miro

Šiel som dnes dole jednou rušnou pražskou ulicou. Asi by ste ma od ostatných ľudí ani nerozoznali. V ruke taška s notebookom, na chrbáte batoh s ďalšími "potrebnými" vecami. Šiel som ako jeden z tisícov, čo tou ulicou denne prefrčia. Zamyslený nad vecami, čo by som dnes mal stihnúť. Zamyslený nad tým, kam ešte dnes musím zájsť. Proste nad dôležitými vecami, na ktoré si zajtra už určite nespomeniem. Musím predsa pracovať, aby som potom mohol peniaze zase rozhádzať za veci, ktoré chcem (ale ktoré stratia význam hneď , ako ich budem mať). Musím sa predsa učiť, aby som mal vzdelanie, a bla bla bla... tých musím je vždy dosť. A ako to už býva pri rozmýšľaní nad povinnosťami, úsmev by ste u mňa nenašli, skôr som sa tváril ako kyslá uhorka.

V jednej chvíli ma ale čosi vyrušilo z myšlienok o týchto nevyhnutnostiach. Proti mne šiel chalan. Na pohľad celkom sympatický, trochu usmiaty. Vyzeral spokojne (určite spokojnejšie ako v tej chvíli ja). Ale čosi tu nesedelo. Že niekto vyzerá spokojne moju pozornosť zvyčajne nepritiahne. A potom sa mi ten vnem prebil z očí (prípadne "z očú", kto ako chce) až do mozgu. Ten sveter, čo na sebe mal, síce vyzeral úplne normálne, až na to, že jeden rukáv bol bez ruky. A predsa sa smial, predsa sa netváril tak kyslo ako ja.

Preto sa teraz navečer smejem aj ja.  Tie dnešné záležitosti, každodenné problémy, vedia rozladiť. Človek sa im musí venovať či chce alebo nie. Ale aké vlastne ja mám problémy? Veď ruky mám obe. A mám aj nos, a obe nohy. Vlastne na až na jednu dieru po zube som celý. Tak prečo  by som sa mal tváriť ako kyslá uhorka?

Na dnes asi toľko, a nemračte sa.